1. januára 2011

Pastiersky list diecézneho biskupa
na  Slávnosť Svätej Bohorodičky Márie - 1. januára 2011
    
Milovaní bratia a sestry!

Každý začiatok má svoje kúzlo. Napĺňa nás očakávaním: Ako nám dopadne začaté dielo? Vzťah medzi očakávaním a výsledkom diela vytvára napätie, väčšie alebo menšie, podľa dôležitosti diela, ktoré je v hre a našej túžby, ktorou ho chceme dosiahnuť. Je to napätie obáv, neistoty, strachu, ale aj napätie nádeje a túžby, nedočkavosti a určitej sebaistoty, keď sme urobili všetko, čo bolo potrebné, aby sa naše očakávanie splnilo. Študent prežíva napätie pred skúškou, chirurg pred operáciou, rodička pred pôrodom ako ju spomína sám Pán Ježiš (porov. Jn 16, 21), vedci pred štartom vesmírnej lode... Tak by sme mohli spomínať veľmi dlhý rad napätí a očakávaní. Náš život je naplnený každodennou činnosťou a každé ráno sa pýtame, čo nám donesie tento deň?
V napätí a očakávaní, ale aj v kúzle Vianoc, sme v kolobehu času začali nový rok. Hneď na jeho začiatku  si kladieme otázky: Aký bude tento rok 2011? Bude pre nás šťastný, ako si to dnes všetci navzájom vinšujeme? Čo nás čaká v tomto roku? Média nám prezentujú rôzne scenáre, pozitívne i negatívne, niekedy až katastrofické. Je to cielené, aby nás zneisťovali, rušili náš pokoj, a tak, aby sme sa stali manipulovateľnými, a aby sme hľadali istoty tam, kde nie sú.
Pozitívne scenáre majú v našom kresťanskom slovníku svoj názov. Je to nádej. Jedna z troch božských čností.  Je to nádej, ktorá je krytá istotami.
Najväčšou istotou je Boh, ktorého nazývame Otcom. V dnešnom Božom slove, v druhom čítaní, sme počuli slová sv. Pavla: „Boh poslal svojho Syna (...), aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo. Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: „Abba, Otče!“ A tak už nie si otrok, ale syn; a keď syn, tak skrze Boha aj dedič“ (Gal 4, 4-7). Tieto slová Cirkev vkladá do svätej omše na prahu nového roka. Ste synovia, v ktorých Duch volá „Abba“, čo znamená „Otče“! Tento výrok je plný dôvery a on nám má pomôcť vykročiť odhodlane do budúcnosti, na cesty, ktoré nepoznáme. Aj nasledujúca veta chce byť smerníkom k tomu, čo má prísť: Sme synovia a aj dedičia Božích dobrodení. To je najsilnejšia istota, o ktorú sa opiera nádej.
Druhou istotou sme my sami. Splnenie Božích prísľubov je viazané na našu spoluprácu. Žiaden syn v rodine nemôže byť len pasívnym poberateľom otcových dobrodení. To je naša všeľudská skúsenosť. Vy, ktorí ste rodičmi to iste potvrdíte. Čakáte od svojich detí lásku, úctu a poslušnosť; zachovávanie domáceho poriadku, aby sa vo vašej rodine rozprestieral pokoj a radosť, porozumenie, odpúšťanie a vzájomná pomoc. Takže aj my budeme hodní Božích požehnaní, keď mu ostaneme verní, verní slovom i životom, kresťanským životným štýlom uprostred zmätku súčasného sveta.
A tak prichádzame k tretej istote našej nádeje. To je naše spoločenstvo, jak cirkevné tak aj občianske. V oboch týchto širokých spoločenstvách sú dôležité ich čiastkové zložky. Človek je spoločenský tvor, potrebuje druhého človeka nielen z ekonomického pohľadu, ale ešte skôr z psychologických dôvodov. Podľa Božieho zámeru spoločenstvo ľudí má byť pre jednotlivcov požehnaním. Spoločenské vzťahy na každej úrovni majú byť tak usporiadané, aby jednotlivci mohli rásť, duchovne, kultúrne i hmotne. A tie dobrá aby boli rozdelené spravodlivo.
Z malých spoločenstiev na prvom mieste treba spomenúť rodinu. Ona bola od počiatku ľudstva vždy základom zdravého rozvoja každého národa. Len v dobrej a usporiadanej rodine môžu deti tak vyrastať, aby sa potom užitočne zapojili do širšieho spoločenstva. Dieťa pre svoj zdravý telesný a duševný rozvoj potrebuje oboch rodičov, otca i matku. Túto dejinnú skúsenosť nemožno vyvrátiť žiadnymi argumentmi. Štatistiky jasne hovoria o tom, že väčšina zločincov  na celom svete pochádza z neúplných alebo neusporiadaných rodín.
Na cirkevnom poli je dôležité, aby veriaci vo svojich farnostiach úzko spolupracovali so svojím duchovným otcom. V súčasných neprajných podmienkach Cirkvi, keď ju zo všetkých strán zauškujú, nikto z kresťanov nemôže byť len pasívnym pozorovateľom, ale každý sa má aktívne zapojiť do života Cirkvi v tom spoločenstve, v ktorom žije. Vo farnostiach vznikajú aj menšie spoločenstvá:  modlitbové, vzdelávacie, charitatívne, kultúrne, rodinné, mládežnícke, detské, ktoré slúžia vzájomnému  obohacovaniu sa jednotlivých členov. Len takto sa dá duchovne rásť v tomto názorovo roztrieštenom svete.
Podstata tejto roztrieštenosti spočíva v tom, že mnohým ľuďom, aj veriacim, chýba odvaha povedať Abba, Otče! Človek dneška nechce byť dieťaťom. Hoci aj Božím. Chce byť slobodným a Otec mu je prekážkou v jeho túžbe po slobode. Otec mu už nie je garantom slobody tak ako to videl sv. Pavol. Odmieta akúkoľvek podriadenosť, chce byť absolútne slobodný, teda rovný Bohu. Tu sa pohybuje v smere mladšieho syna z Ježišovho podobenstva, ktorý si nechal vyplatiť svoj dedičský podiel a nechcel viac poznať svojho otca. Svoju budúcnosť si chcel budovať sám.
Súčasný svet, a to sú premnohí ľudia, i kresťania, robia to isté. Niektorí sa s Otcom rozišli celkom; pre nich náboženstvo už nič neznamená. Bohom sa im stal konzum vo všetkých jeho podobách. Niektorí síce ostali doma, s Bohom sa aspoň teoreticky celkom nerozišli, ale v jeho dome, to znamená v Cirkvi, sa im všeličo nepáči. Liberálny svet dobre pozná achillovu pätu kresťanov. Vie kde sú zraniteľní. Ľudské nedostatky Cirkvi ustavične omieľajú. Lož opakovaná 99 krát na stý krát je už pravdou. Tejto zásady sa držali fašistickí demagógovia a ona nestratila svoju platnosť ani dnes. Napriek tomu všetkému Ježišove slová, ktoré povedal apoštolom neprestali platiť ani dnes: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal“(Lk l0, l6).
Bratia a sestry! Slová, ktoré som na začiatku uviedol z dnešného druhého čítania považujme a prijmime ako novoročný pozdrav Cirkvi, ktorý adresuje všetkým veriacim. Nebojme sa osloviť Pána celého vesmíru dôverným „Otče!“ Je to nepochopiteľné, že On, Stvoriteľ nesmierneho sveta i všetkého, čo sa v ňom nachádza, nám dovoľuje, ba žiada si, aby sme ho takto oslovovali - „Otče!“ To je obsah spomínaného kúzla, ktoré dnes prežívame. V ňom nestrácame slobodu, naopak, opravdivo slobodní sme iba vtedy, keď ho prijímame za Otca. V spomínanom Ježišovom podobenstve otec povedal staršiemu synovi: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje“(Lk 15, 31). Uvažujme v tento prvý deň nového roka, či aj nám, ktorí počúvame tieto slová, netreba zmeniť smer, alebo urobiť aspoň korektúru, aby sme neminuli cieľ. Majme k tomu odvahu! Ten, kto môže Pánovi z plného srdca povedať „Otče!“, má naozaj dôvod k dôvere. Patrí mu budúcnosť. Prečo by nemala patriť aj nám!
Túto dôveru v nás posilňuje aj naša nebeská Matka, ktorú dnes slávime ako Bohorodičku. To je druhý pozdrav, ktorým dnes k nám prichádza svätá Cirkev. Poukazuje na silný zástoj, ktorý mala Panna Mária v dejinách našej spásy. Jej úloha tým neskončila. Ona má silný zástoj aj v dejinách našej osobnej spásy. Vedie nás v spletitostiach tohto pozemského života, aby sme nestratili tú cestu, ktorá vedie do života večného.
Všetkých vás, milí bratia a sestry, pozdravujem aj ja osobne na prahu tohto nového roka, želám vám odvahu a silu, založenú na dôvere v nebeského Otca, aby ste tento rok prežili šťastne, v láske, a vo veľkej kresťanskej nádeji.

o.  biskup František          
 

 
 
 
Farnosť Čimhová