Slávnosť Svätej Rodiny 2009

Pastiersky list na Slávnosť Svätej Rodiny 27. decembra 2009

Milovaní bratia a sestry!
         V neprestajnom rytme cirkevných, alebo liturgických rokov sa nám počas vianočných sviatkov objavuje aj sviatok Svätej Rodiny, ktorý slávime vždy v nedeľu po Narodení Pána. Tento sviatok veľmi vhodne zapadá do vianočných sviatkov, lebo príchod Božského Dieťaťa premenil manželstvo Panny Márie a sv. Jozefa na rodinu, ktorú nazývame Svätá. Sväté sú osoby tejto rodiny, svätý je ich život a sú príkladom svätosti aj pre naše kresťanské rodiny.
         O ich svätosti niet pochybnosti. Pannu Máriu pozdravil anjel Gabriel: „Zdravas´, milosti plná, Pán s tebou“ (Lk 1, 28). Bola plná milosti posväcujúcej, ktorá spája človeka s Bohom a tak ho robí svätým. O Dieťati ten istý anjel  vydal svedectvo: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho“ (Lk 1, 31). „A preto aj Dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“ (Lk 1, 35).  O svätosti Jozefa hovorí evanjelium sv. Matúša. Keď sa ukázalo, že je Panna Mária v požehnanom stave, zamýšľal ju prepustiť. Ale „bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe“ (Mt 1, 19). Vo sne dostal od Boha vysvetlenie celej veci a stal sa ochrancom Dieťaťa i Panny Márie. Muž spravodlivý znamená toľko, ako muž svätý. Statočne prijal  Božiu vôľu.
        Ako vidíme, Svätá Rodina žije plnením Božej vôle, ktorá chcela a stále chce spasiť všetkých ľudí. Aj nás. Známe sú nám slová sv. Jána: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16).
         Rodinu stvoril Boh zároveň s človekom. „Muža a ženu ich stvoril...požehnal ich a povedal im: Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ (Gn 1, 27-28). A potom ďalej hovorí o nich: “budú jedným telom“ (Gn 2, 24). To znamená, že manželstvo je nerozlučné a je ustanovené na to, aby obaja, muž a žena, žili vo vzájomnej láske a prinášali na svet nové potomstvo. Opravdivá manželská láska je tak výnimočná, že sa jej nevyrovná žiaden iný vzťah na svete. Má prednosť aj pred láskou k rodičom. Keď Boh charakterizuje túto lásku, používa veľmi vážne slová: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Gn 2, 24). Pán Ježiš tieto slová ešte dopĺňa: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19, 6).
         Táto láska prináša manželom radosť, pokoj, istotu a šťastie. Je to Boží dar, ktorý si treba chrániť a úzkostlivo strážiť. Vieme dobre, že rodina je zo všetkých strán ohrozená. Na prvom mieste je to nesprávne chápanie slobody, ktorú ľudia pod vplyvom médií vnímajú ako absolútnu voľnosť od akejkoľvek viazanosti. Aj sloboda je Boží dar, ktorý uschopňuje človeka rozhodovať sa pre niečo, a iste pre dobro, a nielen pre seba, ale predovšetkým pre druhých. Sloboda má rozmer sociálny, nie egoistický. Potom sa stane požehnaním aj pre nás. Pán Ježiš to vyjadril vo výroku: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7, 12). Keďže manželia vytvárajú najužšie spoločenstvo, táto Ježišova zásada tam platí na prvom mieste. Manželská láska je dnes ohrozená aj prehnaným feminizmom. Nikto nepopiera, že žena je po stránke bytostnej rovnocenná mužovi. Má tú istú ľudskú dôstojnosť. To isté treba povedať aj o jej spoločenskom postavení, o jej právach a snaženiach. Kresťanstvo vo svojom zápase s pohanstvom toto od svojho začiatku veľmi zdôrazňovalo. Avšak čo sa týka rodinného života, muž a žena majú svoje osobitné poslania. Úloha otca a matky sa biologicky nedá zameniť. To má aj svoje psychologické sprievodné javy. Manželskú lásku ohrozuje aj prevrátená stupnica hodnôt, kedy sa materiálne dobrá, pohodlie, konzum uprednostňujú pred duchovnými hodnotami. Duchovné dobrá totiž manželov spájajú, hmotné rozdeľujú. Manželskú lásku treba ustavične budovať. Jej základ sa kladie už pred manželstvom. Snúbenci sa majú dobre poznať, predovšetkým svoje povahy a psychologické dispozície. To sa ale nedá poznať, keď sú na seba eroticky zameraní, lebo sex je tak silný pud, že nedovolí vybadať jemné odtienky pováh a psychiky. Je štatisticky známe, že takí manželia, ktorí už pred manželstvom žili spolu, sa viac rozvádzajú ako ostatní.  Teória „vyskúšania“ je tu veľmi zavádzajúca. Sú veci, ktoré nemožno vyskúšať. Napr. chirurgický zákrok. Alebo je lekár na to dobre pripravený, alebo to dopadne zle. Manželstvo nemožno imitovať, predstierať. Vždy to bude len vonkajšia stránka, bez vnútorného obsahu.
         Vo Svätom písme je veľmi zdôraznené, že keď Boh stvoril prvých ľudí: „požehnal ich a povedal im: Ploďte a množte sa...“ (Gn 2, 28). „Bez Božieho požehnania, márne naše namáhania.“ O manželstve to platí dvojnásobne, lebo je to vec veľmi chúlostivá, až  posvätná. Ako môže Boh požehnať tých snúbencov, ktorí šliapu po jeho príkazoch?
         Snúbenci, a potom manželia, sú povolaní aj k tomu, aby si navzájom pomáhali vo svojom duchovnom raste, vo viere a mravnom zmýšľaní i konaní. Ak sa majú naozaj radi, chcú sa stretnúť aj vo večnosti; a iste nie v zatratení. Pápež Ján Pavol II. v posynodálnej exhortácii Familiaris consortio (Rodinné spoločenstvo) hovorí: „Manželia sú vo svojom mravnom živote povolaní na cestu stáleho rastu. Vedie ich úprimná túžba hľadať a lepšie poznávať hodnoty, ktoré chráni a rozvíja Boží zákon, a čestná i pohotová vôľa uskutočňovať tieto hodnoty pri svojich konkrétnych rozhodnutiach“ (FC 34).
         Vzťahuje sa to predovšetkým  na ich úlohu dať život deťom a vychovávať ich pre ich osobné dobro a pre užitočný vstup do verejného i cirkevného života. Plodivá úloha manželov má tiež svoju morálnu stránku a jej zachovanie prináša manželom milosť a spásu. Tento pohľad manželov, ak je rovnaký, prináša im nové zážitky lásky a spoločnej cesty k večnosti. On neprichádza hotový, manželia sa musia oň stále usilovať a posilňovať svoju vôľu Božou milosťou, predovšetkým sviatosťami.
        Kresťania majú byť svetlom aj v súčasnom svete, ktorý je ladený kultúrou smrti, ako ju nazval pápež Ján Pavol II.. Potrat a jemu podobná potratová antikoncepcia, takou je každá tabletková, sú nevídaným mravným zlom súčasného sveta. Tak ďaleko sme zašli, že o týchto veciach už neradi počúvame. Cirkev však nemôže mlčať. Keď farizeji dohovárali Pánu Ježišovi, aby umlčal svojich učeníkov pri slávnostnom vstupe do Jeruzalema, vtedy im povedal: „Hovorím vám: Ak oni budú mlčať, budú kričať kamene“ (Lk  19, 39). Budú raz kričať na nás deti, ktorým potrat ukončil život, deti zničené pri antikoncepcii a pri umelom oplodnení.  Je to naozaj kultúra smrti. A kričia aj lekári. Rakovina u žien je z veľkej časti následkom hormonálnej antikoncepcie. Dnes už poznáme bezpečné prirodzené metódy plánovaného a zodpovedného rodičovstva, ktoré sú v zhode s kultúrou života.
         Ježiš hlása kultúru života. „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). „Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život“ (Jn 6, 63). Mnohé podobné výroky Pána Ježiša potvrdzujú, že jeho posolstvo je o živote. O živote tu na zemi i vo večnosti. Úvod do evanjelia sv. Jána cez Vianoce počujeme častejšie. V ňom sa ozývajú aj tieto slová: „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti...“ (Jn 1, 4). Keď hovoríme, že Vianoce sú sviatkami svetla, to znamená sviatkami života. Veď Syn Boží sa stal človekom, aby potvrdil význam nášho človečenstva, nášho života, života každého jedného z nás. Ukázal nám čím sme a k čomu sme povolaní.
        Žime toto povolanie naplno. Obnovme naše kresťanské rodiny podľa vzoru Svätej Rodiny. Na začiatku som povedal, že manželstvo Panny Márie a sv. Jozefa sa príchodom Dieťaťa stalo rodinou. Nech toto Božské Dieťa príde aj do našich rodín, aby sa stali v plnej miere kresťanskými.
Všetkým Vám, milí bratia a sestry, prajem a vyprosujem duchovné prežitie vianočných sviatkov a mnoho Božieho požehnania do nastávajúceho roka 2010.
            
váš otec biskup František        
 

 
 
 
Farnosť Čimhová